Zach Parise vždy vedel, že podpísanie kontraktu s Minnesotou bude mať výhody, ako je napríklad samozrejme výška kontraktu podpísaného 4. júla 2012. Nikdy si však nepredstavoval, že jednou z týchto výhod bude aj to, že je v blízkosti otca počas jeho najťažšej bitky života.

Jean-Paul Parise, Zachov otec a bývalý útočník a asistent trénera v NHL, má rakovinu pľúc. Tá mu bola diagnostikovaná vo februári, keď Zach hral za tím USA na olympiáde v Sochi. 72-ročnému J.P. Parisemu lekári povedali, že mu zostávajú dva roky života.

Príbeh choroby J.P-ho a ako sa tým vyrovnáva Zach bol zdokumentovaný vo veľkom článku Michaela Russoa zo Star Tribune. Zach rozprával o jeho šoku a J.P. vravel o tom, že musí myslieť pozitívne, aby bojoval s chorobou.

„Nesťažujem sa,“ povedal J.P. Russoovi. „Na konci dňa som stále nažive. Som stále nažive, aj zajtra budem ešte nažive. Nezomriem zajtra.“

Ani Zach sa nesťažuje. zvláda to, ako najlepšie vie.

Rozpráva sa s otcom každý deň, to však nie je nič nové, aj predtým sa každý deň či každý druhý rozprával s otcom o hokeji. Cíti sa šťastný, že môže môže ísť 20 minút k otcovi. A zostáva optimistický a dúfa, že jeho otec nejakým spôsobom môže poraziť chorobu natoľko, že bude žiť dlhšie ako dva roky.

„Otec bol hospitalizovaný niekoľkokrát pre rôzne dôvody, ale testy ukázali, že niektoré škvrny miznú,“ povedal Zach pre NHL.com. „Takže to boli dobré správy, otec sa však ešte stále z liečby cíti fyzicky mizerne. Na druhej strane sme dostali dobré správy a to je tá dobrá časť. Niežeby sme nikdy neboli optimistickí, ale sme optimistickí, pretože veci sa vyvíjajú dobre.“

Parise sa v telefonickom rozhovore pre NHL.com rozhovoril o otcovej chorobe, o tom, ako to zmenilo jeho život, aký to má naňho vplyv na ľade a trochu aj o Wild všeobecne.

V článku pre Star Tribune si spomenul, že otcova choroba a jeho boj s ňou ti zmenil život. Môžeš nám popísať ako si sa s tým vyrovnával ty, a ako to zmenilo tvoj život?

„Určite to zmenilo spôsob môjho myslenia, moje vnímanie vecí, všeobecne života a rodiny. Bol to pre nás šok, keď sme to zistili. Stále som na to myslíte, keď sa to stane niekomu, koho poznáte. Ale keď sa to stane vašej najbližšej rodine je to zdrvujúce a smutné pre všetkých. V živote je toľko vecí, a to zmení spôsob ako na nich pozeráte.“

Povedal si, že nechceš použiť boj tvojho otca ako motiváciu na to, aby  si hral svoj najlepší hokej, ale predsa, istým spôsobom to je motivácia, aby si mu ukázal, že pre neho vieš hrať najlepší hokej a on to môže vidieť. Čo pre teba znamená to, že stále môže prísť na tvoje zápasy, pretože býva tak blízko?

„V New Jersey mohli rodičia vidieť môj zápas iba jedn-dva krát ročne a ja som bol hrdý, keď prišli. Teraz som šťastný, že môžu prísť na každý náš domáci zápas. Nikdy nehovorím, že to využívam ako motiváciu. To nie je dobré. Ale viem, že otec sa rád pozerá na mňa, keď hrám, a ako rád chodí na zápasy a miluje pozeranie zápasov či už osobne alebo cez TV. Takže je pre mňa veľmi dôležité, že sa snažím hrať čo najlepšie. Viem aký je šťastný, keď sa mne a nášmu tímu darí. Viem ako sa teší na začiatok sezóny.

Moja mama vraví, že pre otca je teraz veľmi ťažké a energicky náročné dostať sa z domu. Hovorí, že je preňho náročné ísť dolu a vziať poštu. Zabíja to všetko v ňom, takže mama povedala, že bude dobré, keď opäť začneme hrať, pretože ho dostanem z domu. Bude preňho veľmi dobré, keď pôjde niekde, napríklad na zápas namiesto držania sa okolo domu.“

Zatiaľ čo vy ste sa s rodinou vyrovnávali s chorobou, obranca Wild Ryan Suter, s ktorým si si veľmi blízky, stratil svojho otca Boba po infarkte. Ako ste sa vy dvaja o seba vzájomne v týchto časoch opierali?

„Keď sa Ryan dozvedel čím prechádza môj otec, hneď šiel za (generálnym manažérom) Chuckom Fletcherom a povedal: „Musíme vziať J.P-a na trip.“ Fungovalo to celkom dobre, boli sme v Phoenixi, Los Angeles a Chicagu na šesť- sedemzápasovom tripe. Otec letel s nami. Hovoril, že sa nič nezmenilo od doby, keď hral on. Áno, leteli sme súkromne, a to bolo preňho zaujímavé vidieť, ale povedal, že to volo podobné ako v rokoch 1970, keď hral on. Bol to skvele strávený čas. Teraz o Ryanovi a o tom, čo sa stalo Bobovi, nedokážem si ani predstaviť čím Ryan s rodinou prechádza. Spôsob, ako sa s tým vysporiadať, je rovnaký preňho, byť tam pre neho a jeho rodinu je to najlepšie, čo môže byť.“

Teraz trochu o tíme, Wild začínajú sezónu po dobrej jazde v play-off, dostali ste sa do druhého kola. Teraz sa na vás kladú vysoké očakávania. Môžeš to brať pozitívne, dáš svojmu otcovi dôvod vstať a dostať sa pod napätie na túto sezónu? Čo si myslíš o kádri a o príprave na sezónu?

„Myslím si, že to všetko vyzerá dosť dobre. Pre nás je dôležité, aby sme nebrali ako samozrejmosť to, že hneď budeme vyhrávať, tak ako naposledy v play-off. Každý tím v našej divízii sa zlepšil. Musíme si pamätať ako sme hral, ale musíme si spomenúť aj na to ako sme bojovali o miesto v play-off. Nemôžeme sa teraz cítiť pohodlne len preto, že sme hrali dobre na konci sezóny.“

S výnimkou zranení si sa v New jersey nemusel zaoberať brankárskou otázkou, bol tam Martin Brodeur. V Minnesote na tejto pozícii nemáte stabilitu. Ako to ovplyvní tím a teba, keď viete, že je na tento pozícia neistota pred sezónou?

„Prekvapujúco, minulý rok sme si prešli takmer rovnakou situáciou a zvládli sme to veľmi dobre. Myslím si, že hráme dobrým štýlom. Nenecháme protivníkom v zápase veľa šancí. Máme dobrú tímovú defenzívu, v minulej sezóne nám chytali štyria či piati brankári a aj tak sme sa do play-off dostali. Teraz nás už nemôže prekvapiť takmer nič. Riešimo to tým, že vieme, že stále máme Nika [Backstroma] a Darcyho [Kuempera], ktorý bude veľmi dobrým brankárom. Videli sme aj ako dobre hral za nás Bryz [Ilya Bryzgalov] na konci sezóny. Veríme každému s týchto chlapcov. Hocikto bude bráne, môžeme sa naňho spoľahnúť.“